Svieťme aj v dospelosti
Postupne vekom, výchovou doma i v škole, všetkými názormi, ktoré sme prijali za svoje, sme na našu žiarovku dávali vrstvy blata. Až časom v dospelosti sme sa zastavili a zistili, že tá naša radosť niekam zmizla. Že zrazu máme „tmu“.
No stačí uvedomiť si, že ona nikam nezmizla, ona je stále. V každom z nás. Len ju nevidíme pod tými vrstvami blata. Ale ona tam je, schovaná a čaká. Radosť, veselosť, i prežívanie života spontánne a prítomnosti je v nás ukryté a čaká, kým vrstvu po vrstve blaho odstránime. Kým znovu trošku po troške uzrieme svetlo našej vnútornej žiarovky.
Byť v dospelosti seriózny a vážený človek neznamená, že nemáme svietiť.
To, aby nás ľudia rešpektovali, neznamená, že nemáme mať na tvári úsmev.
Práve naopak. Radosť a serióznosť idú dohromady. Len si ich treba pripustiť.
Svieťme aj v dospelosti 
