Novoročné predsavzatie “Začnem konečne šoférovať”

Blíži sa čas prelomu starého a nového roku a s tým spojených novoročných predsavzatí.  Analyzujeme starý rok, čo sa v našom živote zmenilo a dávame si predsavzatia do nového roku. Zamýšľame sa nad našimi slabými stránkami a uvedomujeme si, že by sme na nich chceli v prichádzajúcom novom roku popracovať. A tak vznikajú novoročné predsavzatia. Je Vám niektoré z týchto novoročných predsavzatí povedomé? Schudnem, budem viac cvičiť, prestanem fajčiť, budem viac s rodinou, začnem sa učiť angličtinu/nemčinu … alebo aj začnem konečne šoférovať.

 

Áno, zistila som, že veľa ľudí z môjho okolia (sú to väčšinou ženy, ale nájdu sa medzi nimi aj muži) si dáva toto novo-ročné predsavzatie o šoférovaní. Vodičák väčšina z nich má, len proste nešoféruje. Tí, čo šoférujete a nikdy ste s tým nemali problém, tak tieto riadky budú pre Vás nepochopiteľné. Ale tí, ktorí ste v tejto situácii alebo ste s ňou takisto prešli, tak budete vedieť o čom píšem.

Tu je môj príbeh:

Ako som svoj strach zo šoférovania prekonala

Tento článok píšem kvôli ženám a možno i mužom, ktorí majú strach zo šoférovania. Majú vodičák, ale nešoférujú. Z môjho okolia je to skoro 50 % žien vo veku 30-65 rokov, ktoré poznám. Prajem im, aby našli v sebe tú silu a tento strach prekonali. Aby vedeli, že v tom nie sú sami. Možno Vás tento článok bude inšpirovať k tomu, aby ste šoférovať začali aj Vy.

Ako povedala kedysi dávno moja kamarátka, keď  sa jej pýtali, prečo nešoféruje: „Nestojí mi za to ten stres. 

Keď šoférujem, tak z toho stresu mám od potu mokré až nohavičky.“ Takýto stres zo šoférovania prežíva veľmi veľa ľudí. Veľmi veľa ľudí má vodičák, má auto v garáži, ale nejazdia. Tí, ktorí s tým nikdy nemali problém, toto nepochopia. Tí, ktorí s týmto máte problém, viete, o čom hovorím.

Ja si v súčasnosti neviem bez auta a bez šoférovania život už predstaviť. Je to pre mňa relax, zábava a úplná samozrejmosť. Auto je teraz pre mňa akousi piatou končatinou, bez ktorej si život už neviem predstaviť. Ale nebolo to tak vždy.

Zo šoférovania som mávala strach a stres. A to obrovský. Začalo sa to tým, keď otec nervózne „radil“ mame počas šoférovania. Alebo keď mama šoférovala auto, kde sme sedeli len my deti. Bol to pre ňu stres a nervy, ktoré bolo vidieť už na prvý pohľad. Vtedy si môj mozog asi uložil do šuflíčka „šoférovanie = stres“.

Moja panika zo šoférovania nadobudla svoju veľkosť aj po autohavárii, ktorú sme mali, keď sme išli s otcom rovno z nemocnice, kde sme boli pozrieť našu maminku, ktorú práve zrazilo auto. Na šťastie prežila, i keď mala veľké zranenia. Pre dieťa stresujúca chvíľa, vidieť mamu v takomto stave. A keď sme odchádzali z nemocnice, do nášho auta napálil šofér, ktorý vybehol do protismeru…. Takže môj rozum si znovu pridal do šuflíčka: šoférovanie = obrovský stres. A tak ako Pavlovovmu psovi, keď tiekli sliny ešte len pri spomenutí jedla, tak aj môj mozog si vytvoril spojenie, že šoférovanie musí byť automaticky stresujúcim momentom.

A ešte jednu stresujúcu situáciu si veľmi dobre doteraz pamätám: keď som v 18-tich rokoch robila v Bratislave vodičák, tak ma na jednej z cvičných jázd zobral inštruktor na snáď tú najužšiu a najstrmšiu ulicu v Bratislave. A príkaz znel: zaparkujte nacúvaním medzi tie dve autá pri kraji chodníka. Na tú chvíľu nikdy nezabudnem, to som mala od stresu mokré snáď aj ponožky na nohách 🙂

Pýtate sa, prečo Vám tento svoj príbeh rozprávam? Preto, aby ste pochopili, že aj so „zle rozdanými kartami“ sa dá nad stresom zo šoférovania vyhrať. Všetko je to len a len v našej hlave.

Každý človek, ktorý má vodičák, ale nechce šoférovať, má takýto šuflíček. Niektorí ho možno poznajú, niektorí si ho možno nechcú priznať . Niektorí si časom našli výborné „maskovacie výhovorky“, prečo nešoférujú. Ale keď  si priznajú pravdu, tú pravú príčinu nešoférovania majú ukrytú vo svojom „šuflíčku“. A práve tento „zatvorený šuflíček“ je kameň úrazu. Pátrajte po tej príčine, prečo máte zo šoférovania strach a stres a pracujte na jeho odstránení. A ak je tých vecí viac, tak pracujte na tom jednom, z ktorého máte najväčší strach. Keď ho zvládnete, poviete si: keď som zvládla/zvládol toto, tak ostatné už zvládnem tiež.

A čo mi pomohlo? Ako som svoj strach zo šoférovania prekonala?

Pátrala som v sebe, prečo mám zo šoférovania taký stres. Little questionČo najviac ma zo šoférovania stresuje. Proste som otvorila ten nepríjemný šuflíček a musela som ísť pred sebou s pravdou von. A to bol prvý krok. Môj manžel ma v tomto maximálne podporoval a ďakujem mu za jeho trpezlivosť. Proste ma zobral a išli sme trénovať. Trénovať presne tie veci, ktorých som sa najviac bála. Ako napríklad zastaviť uprostred kopca a nemať stres z toho, že vám zhasne motor, alebo že nacúvate do auta za vami 🙂 Išli sme na miesta, kde nás nikto nerušil a v čase, keď nebola veľká premávka. A skúšali sme, skúšali a… skúšali. Až kým som nenadobudla ako-takú istotu. A potom? Počkala som si, kým budú prázdne ulice v meste, zobrala som si naše staré auto a išla. Ak vás znervózňujú pri jazde spolujazdci alebo deti, tak ich na tieto prvé „cvičné“ jazdy so sebou neberte! Je dôležité práve to, aby Váš mozog odstránil Váš starý program šoférovanie= stres a vymenil ho za nový:  šoférovanie= radosť. Preto si vždy z týchto cvičných jázd urobte pôžitok. Ak máte radi hudbu, zapnite si ju. Ak radi spievate, tak si spievajte… Uvidíte, že ten šťastný pocit z toho, že ste to zvládla, bude stáť za to!

Takže otvorte ten nepríjemný šuflík a uvidíte, že problém, ktorý je v ňom ukrytý a ktorý Vám pred rokmi pripadal veľký ako slon, už nie je zrazu veľký ako slon. A s blchou sa dá bojovať  🙂

 “Či si myslíš, že to dokážeš alebo nedokážeš,

v oboch prípadoch máš pravdu.“ 

 Henry Ford

gesto

 Máte aj Vy nejaký svoj tajný tip, ako ste prekonal/a strach zo šoférovania? Alebo ste mali strach z niečoho iného a prekonali ste to? Napíšte, čo a ako ste to prekonali. Možno tým pomôžete ďalším, ktorí tento článok budú čítať.