Sila predsudkov

Stalo sa vám, že ste sa spoznali s človekom, o ktorom ste nič nevedeli, nikdy pred tým ste sa nevideli. Bolo vám s ním príjemne, mali ste si veľa čo povedať alebo možno nebolo potrebné ani slov a cítili ste sa v jeho prítomnosti príjemne, normálne. Až … až do momentu, keď ste sa dozvedeli, napríklad čo robí. Či už robí niečo pozitívne (napr. je farár) alebo niečo „negatívne“ (je striptérka) alebo je veľmi známou osobnosťou, herečkou, spevákom. V danej chvíli sa zrazu váš pohľad na daného človeka a správanie sa voči nemu, radikálne zmenili, však?  Čím to je?

Predsudky… áno, práve predsudky častokrát ovplyvňujú naše správanie sa voči druhým ľuďom. A veľakrát je to na škodu pre obidve strany. Predstavte si, že ste niekde na výlete a spoznáte tam veľmi príjemnú rodinu. Veľa sa rozprávate, je vám príjemne. Zrazu na druhý deň zistíte, že daný pán alebo pani je známa osobnosť, herec, politik, atď. Poviete si:“ Fíha a ja som k nemu bola taká drzá, otvorená a priateľská.“ A práve to je ono… keby ste vopred vedeli, kto to je, čo robí,… mali by ste už vopred predsudky a nezažili by ste to vzájomnú dôveru, príjemnosť a ľudskosť. Vnímali  by ste ho zrazu cez iné okuliare. Cez okuliare predsudkov.

Presne toto sa mi stalo teraz víkend. Nevedela som… nevedela som, že daný človek je farár, o ďalšom človeku som nevedela, že je to známy a veľmi bohatý človek. A správala som sa k nim bez predsudkov. Otvorene, priateľsky, normálne.  Až… až kým som sa dozvedela pravdu a nenastúpili všetky moje predsudky. V tej chvíli som si uvedomila vďačnosť, že som o tom doteraz 2 dni nevedela a dozvedela sa to až teraz. O čo všetko by sme vzájomne prišli. Prišli by sme o tú ľudskosť a nezaujatosť, ktorú sme si venovali navzájom.

Samozrejme, že po zistení „pravdy“ moja prvá reakcia bola, že som sa zhrozila a rýchlo som rozmýšľala, či som nepovedala alebo neurobila niečo nevhodné. Ale potom som si povedala, že je to tak, ako to malo byť. (Pána farára som sa asi trikrát spýtala, či je naozaj farár :-))  A potom zo mňa vyliezli slová:  „Vnímala som ťa ako človeka, nie ako farára“. V tej chvíli, keď som túto vetu vyriekla, som si uvedomila, aké je to vlastne smutné. Ako daného človeka vlastne o veľa vecí ochudobňujeme, keď sa k nemu správame cez svoje predsudky, ktoré si v sebe nesieme.

Ponaučenie z toho pre mňa plynúce? Či už ste manažér vo vysokej pracovnej pozícii, farár, smetiar, herečka alebo žena v domácnosti, ste v prvom rade človek.

A keď sa naučíme správať k sebe v prvom rade ako rovnocenní ľudia, tak práve vtedy sa môžeme najviac navzájom obohatiť.

Ďakujem za túto skúsenosť.