Poznáte to?

Poznáte tie dni, keď bojujete sami so sebou? Keď máte práce vyše hlavy, neviete, čo skôr začať robiť, ale pritom keď sa do čohokoľvek pustíte, cítite, že to nie je ono? Že to nie je tá správna vlna, že vám to nejde tak, ako by ste chceli? Snažíte sa… robíte všetko, čo ste sa rozumom naučili… idete von na prechádzku, zacvičíte si, pustíte si obľúbenú pozitívnu hudbu, aby ste zmenili svoju náladu … Áno, v tom vám ide nálada na chvíľu hore, ale potom znovu o chvíľu je dole. Ako na hojdačke – stále hore a dole. A je tu ten nepríjemný pocit, keď sa vám chce kričať, plakať, … keď neviete, čo už urobiť inak. Keď máte chuť všetko nechať tak, zašiť sa do perín a vykričať sa. Ale  váš rozum vie, že to by vám nepomohlo. Že to ani nechcete. Chcete naspäť svoju eufóriu a nadšenie pre robenie vecí. Svoju „slinu“ , ktorá vám dodáva silu. Len neviete ako.

Ja takéto dni poznám. Aj dnešok je jeden z nich. Ukľudnila som sa až teraz, keď som si znovu sadla k počítaču a dala sa do písania. Do písania, ktoré tak milujem. Viem, že tieto moje dnešné pocity sú v poriadku. Že to tak má byť, že sa veci dejú presne tak, ako majú prísť. Vo vnútri seba cítim niečo nového a úžasného, ktoré by sa akoby chcelo predrať von. A možno práve z toho plynie môj vnútorný pocit napätia.

Prečo Vám toto všetko dnes píšem? Možno niekto z vás má práve dnes takýto deň, alebo ho mal včera alebo ho chytí o týždeň, či mesiac. Chcem len, aby ste vedeli, že keď na vás takýto deň príde, aby ste sa ho naučili brať ako deň, keď začína niečo nové a pekné. Ako deň, po ktorom vám možno niečo „doklikne“,  vloží sa posledný kúsok puzzle, ktoré práve v živote skladáte. Ako deň, keď ste boli na prvom rande a boli ste z neho nervózny, ale potom sa zrazu začalo diať už všetko samo.

Čo z toho plynie? Niekedy sa veci nedejú podľa našich predstáv. Dejú sa inak, nech sme mali v pláne. Ale to neznamená, že to nemá byť presne tak, ako to práve je. I keď sa nám to možno nepáči. Možno to má oveľa väčší dôvod, ktorý mi teraz len jednoducho nevidíme.

Čo myslíte?