Poučný príbeh: Socha Budhu

Pred mnohými rokmi žila na východe skupina mníchov, ktorí sa klaňali obrovskej zlatej soche budhu. Modlili sa k nej, meditovali  a spievali pri nej. Po určitom čase však začali ich územie ohrozovať votrelci z vonku. Mnísi sa báli, že prídu o svoje vzácne vlastníctvo, a premýšľali, ako ho ochrániť. Jeden z nich prišiel na jednoduchý a zdalo sa, že aj dobrý plán:

sochu zlatého budhu skryjú pod vrstvami blata. Plán skutočne vyšiel a útočníci sochu nenašli.

O niekoľko stoviek rokov neskôr mal byť kláštor premiestnený, aby sa vytvoril priestor pre novú diaľnicu. Mnísi dali priviezť žeriav, aby veľkú hlinenú sochu Budhu nadvihol a presunul na nové miesto. Keď žeriav začal zdvíhať sochu, zistili, že je oveľa ťažšia, než sa očakávalo a hlinená socha sa začala praskať.  Nechceli zničiť svoju neoceniteľnú svätyňu, preto ju mnísi spustili späť a rozhodli sa počkať až do nasledujúceho dňa, aby priniesli výkonnejšie zariadenie.

V ten deň však prišiel silný dážď, a tak mnísi láskyplne zakryli sochu s plachtami, aby sa vlhkosť popraskanej sochy zmiernila. V temnej noci hlavný mních vzal baterku a išiel von skontrolovať, či je socha Budhu dostatočne prikrytá. Keď svetlo baterky svietilo do trhliny uprostred hliny, uvidel pod jej vrstvou záblesk. Opatrne začal odstraňovať kúsky hliny a zistil, že pod hlinou je ešte niečo. Niečo oslňujúce. O niekoľko hodín neskôr, keď aj s ostatnými mníchmi odstránili všetku hlinu, objavila sa pred nimi socha Budhu v celej svojej  zlatej nádhere.

Zostali stáť v údive, aký poklad mali celé roky pred sebou, a pritom ho nevideli.

*****

Čo robí tento príbeh krásnym pre mňa je, že si myslím, že opisuje nás ľudí. Keď sa narodíme, sme ako nádherná zlatá postava plná jasu a energie. No časom, vplyvom rôznych životných skúseností a strachov, sa pokrývame vrstvami blata. Vrstvami, ktoré chceme, aby nás ochránili pred vonkajším svetom, pred vonkajšími nepriateľmi. Každý strach, nedôvera, či zlá skúsenosť je ďalšou a ďalšou vrstvou. A tak sa obaľujeme čoraz viac a viac vrstvami blata. Až z nášho vnútorného jasu nakoniec nič nie je vidieť. No napriek vrstvám stvrdnutého blata, zlatého Budhu stále v sebe máme.  On tam stále je, len nie je vidieť.

Keď začneme pracovať so sebou, učiť sa, rásť a viac sa dostávať do kontaktu s našou vnútornou jedinečnosťou, keď začneme milovať a prijímať sami seba za to, kto sme a prevezmeme zodpovednosť za náš život a začneme vedome vytvárať našu realitu – to je ako odstraňovanie vrstiev blata. Pekne vrstvu po vrstve vieme a môžeme odstrániť. Každý deň nám poskytne príležitosť na to, aby sme sa niečo nové naučili, či poučili sa z minulosti a odstránili tak ďalšiu vrstvu blata, ktoré prekrýva dokonalosť a zlato, ktoré skrývame v sebe. Všetko záleží len a len od nás. Či chceme v sebe zlatú sochu budhu znovu odhaliť alebo sa bojíme.

Nečakajme na „potom“, na dokonalú chvíľu, ideálny čas.  Na to, že až jedného dňa, možno raz … začneme.

Je načase to začať robiť TERAZ, čo myslíte?