Nič neľutuj

“Ľutujem, že som nemala odvahu žiť podľa seba, nie ako odo mňa očakávali iní”, povedala umierajúca žena.

Je škoda, že byť tým, kým naozaj sme, vyžaduje odvahu. No je to tak. Byť tým, kým sme, nech sme kýmkoľvek, si na začiatku nechceme pripustiť ani pred sebou samým. Vieme len, že máme v sebe túžbu, ktorú náš súčasný život nenapĺňa. Žijeme život, ktorý je možno v očiach iných ako “dokonalý”, no my nie sme šťastní. A keď naše pocity a predstavy popisujeme ostatným, nechápu to. Je to prirodzené: Oni nikdy nestáli v našich topánkach.  Nemôžu vedieť, čo by pre nás bolo to najlepšie. No ich nechápavé reakcie, na ktorých nám veľmi záleží,  v nás vyvolávajú ešte väčšie pochybnosti o sebe samom.

Máme pochybnosti o sebe samom a nemáme odvahu s tým niečo urobiť. Berieme názory iných ľudí sa tie pre nás správne.  A tak sa stáva, že až príliš dlho zotrvávame v nesprávnom prostredí. V prostredí, v ktorom nie sme šťastní.  A čím dlhšie v ňom zotrvávame, tým dlhšie si odopierame spoznať skutočné šťastie a uspokojenie. Začneme byť frustrovaní, že predsa robíme všetko “čo treba”, tak ako to, že sa cítime nenaplnení? A aj za tieto pocity sa viníme, že sme nevďační. A tak stále dookola. beháme v kruhu životného kolotoča, cesty, ktorá ide stále dokola a dokola a my stále robíme veci, ktoré “je potreba”. A časom sa pre nás stane život pohodlným. I veci, ktoré nás nerobia šťastným, práca, ktorá nás nebaví sa stanú pre nás také samozrejmé, že nám príde čudné, že by sme s tým mali niečo urobiť. Bráni nám v tom náš strach. Čo ak, keď teraz niečo zmením, to nevyjde? Čo ak to nezvládnem? Čo ak nie som dosť dobrý? Proste sa bojíme a máme výčitky začať robiť veci inak.

No život je príliš krátky na to, aby sme sa len prizerali, ako prechádza okolo. Len kvôli strachu, ktorý sa dá poraziť, keď sa mu vzoprieme.

Náš život patrí len nám, nikomu inému.

Ak v tom, čo sme vo svojom živote vytvorili, nenachádzame šťastie a vnútorné uspokojenie a nerobíme nič pre to, aby sa to zmenilo a zlepšilo, potom dar každého jedného dňa, ktorý je nám daný, vychádza nazmar. Každým dňom mrháme.

Každý sme zodpovedný za svoj život.

Nebo i peklo si nosíme sami v sebe.

Začiatkom zmeny môže byť malý krôčik alebo malé rozhodnutie. Áno, mať odvahu byť sám sebou a nie takým, ako od vás očakávajú iní, si môže vyžadovať veľa sily a úprimnosti.  Úprimnosti voči sebe samému: Žijem naozaj tak, aby som si raz na smrteľnej posteli mohol povedať “Žil som život taký, aký som chcel prežiť. Som spokojný?” A nie: “Žil som život, v ktorom som všetkým vyhovel.”

Len ak žijeme život, ktorý napĺňa nás, ktorý napĺňa radosťou a spokojnosťou našu vnútornú čašu, až vtedy naozaj môžeme tú radosť rozdávať i vôkol seba.

Mnoho ľudí si myslí, že myslieť v prvom rade na seba, je sebecké. Že žiť život tak, aby sme boli v živote šťastní, je niečo, čo sa nesmie. Ale ako chceme prinášať radosť svojmu partnerovi, svojim deťom a priateľom, keď ju sami v sebe nemáme? Buďme k sebe úprimní: Čo rozdávame svojmu okoliu, keď my sami sme nešťastní? Keď potláčame životnú vášeň, ktorú máme v sebe ukrytú. Vášeň pre život. Vášeň pre veci, ktoré milujeme robiť.

Častokrát  sa bojíme robiť veci, ktoré by sme mali chuť urobiť, lebo “by to bolo hlúpe” alebo “sa to nesmie”. Bojíme sa, že by sme neboli dosť seriózni. Že by naše okolie nás považovalo za bláznov. Že by sme v ich očiach klesli. Preto si nezaspievame nahlas na verejnosti svoju obľúbenú pesničku, hoci by sme ju najradšej zaspievali na plné pľúca. Nezatancujeme si, hoci vo vnútri sa naše nohy vrtia do tanca. Bojíme sa, že keď budeme robiť veci, ktoré nám robia radosť, že by sme boli “divní”. Že by sme robili niečo, čo je zakázané. A potom len v sebe ľutujeme a zhasíname. Zhasíname svoju životnú iskru, ktorá v detstve tak krásne horela.

Najväčšou stratou v živote nie je smrť.
Najväčšou stratou je to, čo v nás zomiera, keď žijeme.

– Norman Cousins

Ale zamyslime sa: keď raz budeme na smrteľnej posteli, možno to bude o 20 rokov, no možno i o 2 týždne, budeme sa seba pýtať “Žil som podľa očakávaní ostatných a som preto šťastný”? Alebo budeme rozmýšľať o tom, či sme si splnili svoje túžby. Či sme zažili v živote to, po čom nám srdce pišťalo. Či sme urobili šťastnými seba i druhých.

Byť šťastný neznamená sa presťahovať zrazu do iného mesta alebo sa odsťahovať hneď a zaraz od rodiny, či dať výpoveď v práci. Byť šťastný znamená nájsť pocit vďačnosti z maličkostí života, vnútorného pokoja, spokojnosti a náklonnosti k sebe aj k druhým. To je prvým krokom.

Nikdy nemôžeme vedieť, ako dlho tu budeme. A ako dlho tu budú ľudia, ktorých milujeme. Hodiny bežia každému z nás. Život ubieha veľmi rýchlo. Je len na našom rozhodnutí, ako strávime zostávajúce dni svojho života. No ak nechceme zomrieť s vedomím, že sme celý život naháňali šťastie na nesprávnych cestách, začnime konečne žiť. Nevyhovárajme sa. Nečakajme na ideálnu chvíľu. Nečakajme na ideálneho partnera, či ideálnu prácu.

Môžeme sa rozhodnúť zmeniť svoj život, byť odvážni a žiť život podľa svojho srdca. Nič neľutovať a žiť každý jeden deň tak, aby sme si na jeho konci mohli povedať “ďakujem zaň”. To neznamená, že odteraz už nezažijeme dni blbec. No rozdiel je v tom, ako ich budeme vnímať. Aký postoj k nim zaujmeme. Dni blbec sú totižto pre nás obrovskými učiteľmi, ktoré posúvajú nás život vpred. Teda ak ich tak uchopíme.

Život ubieha veľmi rýchlo. No je možné dospieť na jeho koniec tak, aby sme nič neľutovali. Vyžaduje si to však odvahu žiť ho správne, byť vďačný za život, ktorý tu máme možnosť žiť. Byť vďačný za každý jeden deň a každého jedného človeka, s ktorým sme ho mali možnosť prežiť. Niektorí ľudia nás obohatia svojou láskou a niektorí nás prevedú životnou skúsenosťou. No ak si aj vtedy uvedomíme, že je len na nás, ako svoj život ďalej žiť budeme, nič v živote nebudeme ľutovať.

… a potom možno raz si povieme “Ďakujem za svoj život. Som šťastný, ako som ho prežil a nič neľutujem.”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Ochrana proti spamu. Vypočítajte príklad. *