Na čo vôbec s meditáciou začínať?

dsc01063Prečo sa obťažovať s  meditáciou? Pretože ste človek.  Táto základná skutočnosť z vás robí dedičom vrodenej nespokojnosti s vlastným životom, ktorej sa jednoducho nemôžete zbaviť.  Môžete ju na určitú dobu potlačiť, môžete ju neustále rozptyľovať novými podnetmi, ale nakoniec sa ten pocit nespokojnosti vráti a to obvykle vo chvíľach, keď to najmenej očakávame. Náhle, z čista jasna si sadnete na zadok a uvedomíte si svoju skutočnú situáciu. A ja to tu. Dôjde vám, že sa svojím životom sotva pretĺkate. Pravda, možno si nevediete špatne. Veci dokážete dokončiť do konca a na prvý pohľad vyzerá všetko v najlepšom poriadku.  Ale obdobie beznádeje a pocity vnútorného zrútenia v sebe musíte neustále dusiť. Niečo je v neporiadku a vy to viete. Ale pred ostatnými to dokážete výborne maskovať.

Práve v týchto okamihoch beznádeje si uvedomujete, že musí existovať aj iná cesta životom,  lepší spôsob pohľadu na svet, cesta plnšieho prežitku. Občas na túto cestu náhodou vkročíte- dostanete lepšiu prácu, zamilujete sa… na chvíľu sa zdajú veci iné… Život získa na bohatosti a pocity zo zlých časov a jednotvárnosti sa rozplynú. Celá štruktúra vášho vnímania sa mení a vy si hovoríte: “Výborne, dokázal som to, teraz budem šťastný.”  Ale potom sa tento pocit vytratí a  to rovnako rýchlo, ako sa objavil. Zanechá vás iba s vašimi spomienkami a s neurčitým vedomím, že stále je niečom vo vašom živote zle.

Uvedomujete si, že niekde vo vašom živote sa ukrýva úplne iná realita, hlboká a precítená. Vy ju iba nevidíte. Cítite sa od nej úplne odrezaný. Ste izolovaný od prežitkov a akoby obalený vo fólii, ktorá bráni vašim zmyslom vo vnímaní. Nie ste schopní naplno vnímať, nedokážete to zopakovať.  V tom dokonca aj takéto povrchné uvedomenie sa vytráca a vy sa ocitáte v starej známej realite.

Svet zase vypadá ako obvykle, ako to škaredé miesto. Zažívate emocionálnu horskú dráhu,  pričom väčšinu času trávite dole, na dne rampy a v túžobnom očakávaní výšin. Tak čo je zle? Som blázon? Nie… Ste iba človek a trpíte rovnakou chorobou, aká zachvacuje každú ľudskú bytosť. Je to niečo, čo sídli vo vnútri každého z nás a má mnoho podôb: chronická túžba, nedostatok súcitu voči ostatným- vrátane tých najbližších, zablokované emócie a úplná ľahostajnosť…. mnoho mnoho podôb.

Nikto z nás nie je od týchto pocitov úplne oslobodený. Môžeme ich odmietať, snažiť sa ich potlačiť,  budujeme celé múry, aby sme tieto pocity ukryli, predstierame, že nie sú … Rozptyľujeme svoju myseľ cieľmi, plánmi a úsilím na vylepšenie životnej úrovne, ale nikdy sa tohto pocitu nedokážeme úplne zbaviť. Je to podtext každej myšlienky a každého vnemu. Tichý hlások kdesi v hlave, ktorý hovorí: ” Stále to nie je ešte dosť dobré. Potrebuješ urobiť viac. Musíš to urobiť lepšie. Musíš byť lepší.” Je to obluda, ktorá sa nenápadne prejavuje úplne všade.

Zájdite si na nejakú párty a započúvajte sa do smiechu a všetkých tých prenikavých hlasov. Na povrchu sú šťastné, ale na povrchu sú sužované veľkým strachom. Ucítite z nich napätie a strach. Nikto z tých ľudí, napriek tomu, že je na párty, neodpočíva, iba sa na to hrajú. Alebo choďte na športový zápas a pozorujte fanúšikov v hľadisku. Všimnite si ich iracionálnych záchvatov hnevu. Uvedomte si, ako z týchto ľudí priam tryská nekontrolovateľná frustrácia, aj keď sa to snažia skryť za masku tímového ducha. Títo ľudia sa snažia zbaviť pískaním, vrieskaním a bitkami zbaviť vnútorného napätia. Určite to nie sú ľudia, ktorí by boli spokojní sami so sebou.

Život s zdá byť ustavičným bojom, nesmiernym úsilím voči obrovskej prevahe. A aké je pre nás riešenie celej tejto našej nespokojnosti? Odpoveď je v syndróme “KEBY”.  “keby som mal viac peňazí, bol by som šťastný. Keby som dokázal nájsť skutočne niekoho, koho by som skutočne miloval. Keby som mohol len tak utrácať peniaze. Keby som mala kučeravé vlasy, … a tak ďalej a stále dokola….

Kde sa zobrali tieto hlúposti a ako to môžeme ovplyvniť?

Zrodili sa z našej vlastnej mysle. Je to akýsi uzol, ktorého uzlíky sme uväzovali jeden po druhom, každý zvlášť. A teraz ich musíme rovnakým spôsobom znovu rozviazať. Jeden po druhom. Musíme sa napojiť znovu na svoje vlastné vedomie, nájsť každý jeden kúsok a vyniesť ho na svetlo sveta. Urobiť z nevedomého vedomé, pomaly kúsok po kúsku.

dsc01048A práve s týmto nám vie pomôcť pravidelná meditácia.

Na čo vôbec s meditáciou začínať?

Už aj tie najvšednejšie dôvody, ako je upokojenie mysle, ujasnenie si životných priorít, väčšia ohľaduplnosť voči ľuďom vôkol seba, sú stavy bytia, ktoré sa usiluje dosiahnuť väčšina z nás. A aj keď to zaváňa riadnou drinou, tak všetci máme na to, aby sme tieto a aj mnohé ďalšie prospešné účinky získali už len tým, že utíšime svoju myseľ. Väčšina z nás je chronicky navyknutá na myšlienkový virvar a chaos, ktorý sa nám ho nedarí čo i len na malú chvíľku zastaviť. Práve preto zenoví majstri označujú túto vravu mysle ako bránu.

Pri prvých pokusoch o meditáciu máme pocit, akoby táto brána v našej mysli bola zabarikádovaná. Akoby sa myseľ, hoci si myslíme, že nám patrí, zanovito riadila svojou vlastnou vôľou.  Avšak pomocou techník, ktoré si spolu ukážeme, a s istou dávkou trpezlivosti, budeme túto bránu čoraz viac vnímať, ako síce existujúcu, ale pomyselnú prekážku, cez ktorú sa akoby zázrakom dostaneme a vydáme sa na cestu meditácie. Mnohým ľuďom už samotné vyprázdnenie mysle urobí dobre na tele i na duši. 

Bežnou chybou pri meditačných začiatkoch býva, že človek má striktne stanovený cieľ meditácie, ktorý sleduje ako poľovnícky pes. Rozhodne sa meditovať, aby ušiel stresu, aby zažil blažené stavy, či dokonca aby sa stal “osvieteným”. Takéto ciele nám však iba stavajú prekážky (brány), ktoré brzdia náš pokrok. Ak si myslíme, že vopred vieme, ako sa bude meditácia vyvíjať, vytvárame si o nej vopred predstavy, ktoré zastierajú naše skutočné prežívanie. Najlepšie je nemať pri meditácii žiadne očakávania, nechať veciam voľný priebeh “veď sa ukáže”.

Je dobré veriť v priaznivé účinky meditácie, ale treba sa vystríhať fixných predstáv o tom, aké konkrétne účinky sa majú dostaviť a čo pri tom budeme prežívať. 

V tomto zmysle je meditácia akoby cesta bez konca. Na začiatku máme určité očakávanie, ktoré nás k nej pritiahli. Keď však začneme s praxou, musíme očakávania odložiť bokom a tak sa pustiť do meditácie, domýšľania si.

Čo je meditácia?

Jednoducho povedané: Meditácia je zažívanie neohraničenej mysle, v ktorej prestala vládnuť obvyklá mentálna vrava.

dsc01007Pomyslite chvíľu na oblohu: Ak je celá pokrytá mrakmi, tak nikdy neuzrieme, ako skutočne vyzerá. Rozožeňte mraky a sťaby šibnutím čarovného prútika uvidíte rozľahlý blankyt oblohy v plnej kráse. A myseľ je ako obloha. Ak je myseľ neprestajne zatiahnutá myšlienkami, nikdy ju nezažijeme v stave čírosti. Zažijeme iba oblačnosť vytváranú obsahom našej vlastnej mysle.

Stojí však vôbec za to, zažívať svoju myseľ ako takú? Isteže. Lebo spontánne vyrovnaná a pokojná myseľ, nezakalená rôznymi obavami a prianiami, nádejami a strachmi, ktoré zvyčajne upútavajú našu pozornosť, je našou prirodzenou danosťou. Potenciálom, ktorý každý z nás môže rozvinúť. Zažiť myseľ na bezoblačný spôsob znamená pocítiť, ako môžeme žiť naplno, no zároveň hlboko uzrozumený sám so sebou.

Meditácia prináša i množstvo ďalších úžitkov pre telo a myseľ. Záleží to však od našej schopnosti zdržiavať sa vo svojom strede. Názorne to pochopíme, ak si predstavíme rybník, ktorý roky mútila naša vnútorná vrava. Keď vírenie ustane, bahno usadne na dno a voda v rybníku sa vyčíri. Nielenže vidíme čistú priezračnú vodu, ale môžeme si dožičiť aj ďalšie pôžitky: uhasiť smäd a okúpať sa. Čistota a priezračnosť nám dovoľujú vidieť až na dno rybníka a nachádzať tam nový príťažlivý svet plný divov.

Keď sa naša myseľ pri meditácii upokojí ako hladina rybníka,

ustanú jej hnutia, dospievame k oveľa hlbšiemu pochopeniu seba a poznaniu svojej pravej podstaty. Tým, že sa meditáciou zastavia a utíšia naše myšlienky, stíšia sa aj naše emócie. Myšlienky a emócie sú vo všednom prežívaní nerozlučne prepojené. Vždy sa nám omieľajú bolestné spomienky, aktuálne starosti a obavy o budúcnosť, čo podnecuje emócie ako ľútosť, hnev a strach.

V meditatívnom stave sa emócie zrazu utíšia. A aj keď sa ešte objavujú znepokojivé myšlienky, chýba im zvyčajne intenzita. Meditujúci ich dokáže objektívne pozorovať bez toho, aby sa v nich strácal a stotožňoval sa s nimi. Vďaka tomu sa už nenechá nevítanými emóciami natoľko vyrušiť. Uprostred toho všetkého si zachováva pokoj mysle a pocitov. Potenciálne znepokojivé myšlienky sa preženú mysľou ako mračná slnečnou oblohou a vystrieda ich rovnováha možná len u človeka zmiereného so sebou.

Audio nahrávka “Naša myseľ je ako voda v rybníku”, ktorú som nahrala počas môjho meditačného ústrania v Zaježovej 09/2016. (Nahrávka je pôvodná, neupravovaná):

jazero

Na meditáciu netreba nahliadať na niečo nám cudzie. Na niečo, do čoho sa musíme siliť, ako keď sa učíme cudzí jazyk či pracujeme s počítačom. Ide pri nej v podstate o objavovanie toho, čo odjakživa máme v sebe. O otvorenie knihy,  ktorú sme voľakedy milovali a odložili sme ju nabok na stránkach, ktoré sú nám čímsi povedomé. Neznamená to však, že sa pri meditácii vraciame do vývojového štádia dieťaťa. Nemusíme sa vzdávať životných skúseností, či prestať veriť v silu myšlienky. Ani sa od  nás nežiada, aby sme sa zmenili, či popierali svoju osobitosť.

Po ukončení meditácie sa myseľ vracia k plánom a starostiam, ktoré sú jej vlastné. Tento raz však s väčším nadhľadom a so schopnosťou popasovať sa s výzvami a frustráciami, s ktorými nás život neustále konfrontuje.

Meditácia nás neodvádza od všedného života, ale nám pomáha jasnozrivejšie a plnšie žiť. Umožňuje nám tiež správať sa k ľuďom a k prírode citlivejšie a s väčšou empatiou, pretože v nás rozvíja pocit jednoty a vnímania prepojenosti všetkého, ako aj uvedomovanie si svojho človečenstva.

Zvýšená citlivosť a vnímanie ide ruka v ruke so sebauvedomením a sebaprijatím. Až teraz vnímame do hĺbky mystérium a vzácnosť života.

Jedným z prvoradých cieľov meditácie je utíšiť a zastaviť neposlušné myšlienky. Pôjde to ľahšie, ak si vymedzíme 4 úrovne  myslenia:

Prvú a najnižšiu predstavujú negatívne myšlienky, vrátane pocitov hnevu, strachu, smútku, ľútosti a nepokoja. To pre ne sme zahľadení do seba a leniví.

Na druhej sa vyskytujú zbytočné myšlienky. Keď márnime čas znepokojovaním sa pre to, čo ani nemusí nastať, alebo sa trápime tým, čo nie je v našej moci ovplyvniť.

Na tretej úrovni sú potrebné myšlienky, napríklad: “Nesmiem zabudnúť uhradiť faktúru za elektrinu”, alebo “Musím si spomenúť poslať želanie k narodeninám”,.

Najvyššie sú pozitívne myšlienky, ktoré vedú k mieru a harmónii, tvorivosti a šťastiu v našej mysli.

V meditácii si môžeme oslobodiť myseľ od negatívnych a zbytočných myšlienok a zvýšiť tak  jej vibráciu na vyššiu úroveň.

dsc00291-kopia

Rovnako ako na ceste, kde sa s každou zákrutou otvárajú nové výhľady,  na ceste do vlastného vnútra sa pri meditácii čoraz  viac prehlbuje naše intuitívne nazeranie podstaty. Meditačná prax je nepochybne cesta, ktorá nemá konca.

Meditovať môže každý. Meditácia nie je určená výlučne pre len pre tých,  ktorí môžu venovať dni, či celé týždne na intenzívnych sústredeniach. Takisto je vhodná aj pre tých, ktorí majú pocit preplnenej mysle, alebo že ju nedokážu ukľudniť.  Práve preto, že sme nepokojní, potrebujeme meditovať. Nedajme sa odradiť od toho, keď po prvých zdaroch máte znovu dojem, že ste skĺzli tam, kde sme boli na začiatku. To sa zčasu-načas stane každému. A práve v týchto, na pohľad odstrašujúcich okolností, je dôležité pokračovať v meditovaní.

Niekedy sa nám môže zdať, že ste dosiahli akúsi úroveň a nie a nie sa pohnúť z miesta. Aj keď stále pozorujete svoj dych a snažíte sa meditovať. Ak sa vám to prihodí a myšlienky si uzurpujú vašu pozornosť, skúste byť trpezlivý. Od ranného detstva a školských liet si väčšina z nás navykla na predstavu, že pri učení dosahujeme pokrok rovnomerne, neprestajne a viditeľne, vďaka čomu si môžeme zaznamenať každý míľnik, ktorý na ceste urazíme.

Čím viac prenikáme do zákutí mysle, tým viac rozpoznávame, aké tajomné a ťažko postihnuteľné sú, a tým viac si uvedomujeme, nakoľko sa odmietajú podvoliť diktátu našej logiky a vypočítavosti vonkajšieho sveta. Nečakajte zázraky a majte stále na pamäti jedno: môžete a dokážete meditovať.

Nezabúdajte, že pomocou meditácie sa o sebe dozviete viac, ako z postrehov, ktoré o vás majú druhí alebo na základe svojho denníka, či pri pohľade do zrkadla.

Kto som?

Je to tá najdôležitejšia otázka, ktorú si môžeme položiť. Je to tá najjednoduchšia a zároveň najzložitejšia otázka. Odpovede na ňu sa dopátrate, ak budete nasledovať radu starých meditačných majstrov, ktorá platí rovnako dnes, ako kedysi:

Začnite a pokračujte v tom.

Ako vidíte, meditácia pomáha našej mysli odokrývať náš vlastný potenciál. Nie sú to žiadne čáry-máry súčasného sveta. Už staré mamy, keď si sadli na stoličku na konci sadu a pozerali “len tak do diaľky” alebo sa zdalo, že driemali, tak vlastne meditovali. Ponárali sa do seba … a odokrývali v sebe to, čo bolo v ich srdciach a duši. Nájdime si znovu čas na seba aj my.

Doprajme sebe spoznať seba samého aj za pomoci meditácií.

Námet článku bol vypracovaný podľa kníh: David Fontana: Meditácia, Tarthang Tulku- Život v harmónii

 FB-zdielaj