Zmyslom života je žiť zmysluplný život

Väčšina ľudí zistí, čo je pre nich v živote dôležité, až keď leží na smrteľnej posteli. Keď sme deťmi, máme svoje sny. Krásne, čisté, možno trochu naivné, ale sú naše- úprimné a naozajstné. V mladosti postupne objavujeme svet a prichádzame na to, čo nás baví, čo nás napĺňa iskrou, vášňou i bláznovstvom zároveň.  Naplno sa vrháme do aktivít, ktoré nám dávajú zmysel života. No postupne v živote trávime čoraz viac dní úsilím, byť ako tí druhí okolo nás. Prispôsobujeme sa svojmu okoliu a zaužívaným pravidlám spoločnosti. Prispôsobujeme sa kamarátom, spolužiakom, požiadavkám rodičov. Podvolíme sa zabehnutým rutinám a k svojim snom sa otočíme chrbtom. Chceme byť ako oni a strácame seba.

Pracujeme na tom, aby sme si plnili veľké životné potešenia, no nevidíme, že nám uchádzajú tie malé, ktoré nám ležia pri nohách. Pozorovanie východu slnka, kráčanie bosými nohami v rannej rose, či bláznenie sa na jeseň s deťmi v parku plnom farebných listov. Žijeme v období, keď vieme zdolať najvyššie hory sveta, v jednej sekunde sa vieme rozprávať s ľuďmi na opačnej strane zemegule, no zabúdame na to komunikovať sami so sebou, či si ísť za svojimi snami– hoci by boli vyššie než najvyššie hory sveta. Máme vo svojich vonkajších životoch čoraz viac majetku, dovoleniek, áut, ale čoraz menej si vážime svoje vnútorné bohatstvo. Máme preplnené domy, ale aj preplnené mysle. Prázdne sny a aj prázdne životy.

Nečakajme vo svojich životoch na akýsi budíček typu nevyliečiteľná choroba, ani nečakajme na umieranie, aby sme si uvedomili zmysel života a svoju úlohu, ktorú v ňom máme zohrať. Nikto k vám nepríde, nechytí vás za ruku a nepovie vám: „Haló kamarát prebuď sa a ži! Dostal si svoj život ako dar, tak si ho nenechaj pretiecť pomedzi prsty!“

Toto sa nestane… Je len na vás a na vašom vedomí a svedomí, ako žijete svoj život. Nikoho a nič ďalšie k svojmu dosiahnutiu šťastia už nepotrebujete, lebo všetko, čo potrebujete k svojmu spokojnému životu, je už vo vás. Či sa vám to páči alebo nie, je to tak.

My ľudia sa až príliš často pachtíme za získavaním vecí, ktoré nás urobia šťastnými, ale neuvedomujeme si, že to nie sú tie veci, ktoré nám prinášajú šťastie. Možno na krátku chvíľu áno, ale potom prvotné nadšenie z nich vyprchá … ale vaša vnútorná prázdnota zostane.

Šťastie nie je miesto, kam sa môžeme dostať, ale stav, ktorý si vytvárame.

Pocit šťastia a vnútorného naplnenia sa dostaví vtedy, keď sa v hĺbke svojej duše zaviažeme, že v každej chvíle svojho života budeme žiť najlepšie, ako vieme. Že budeme žiť každú chvíľu svojho života tak, akoby mala byť tou poslednou.

To, či trávime čas v práci, ktorú milujeme alebo v takej, ktorú nenávidíme,  je len a len na našom rozhodnutí. To, či máme vzťah, ktorý nás napĺňa alebo naopak vyčerpáva, je tiež len a len na nás. Na nikom inom!!

Jedine ak pochopíme, že len my sme tým človekom, ktorý je zodpovedný za všetko, čo sa mu v živote deje a zároveň aj tým jediným človekom, ktorý toto všetko môže zmeniť, tak až potom budeme naozaj žiť svoj život.

Áno, v živote sa nám stávajú rôzne veci. Aj tie nádherné, ale aj tie bolestné. Je to normálny kolobeh života, ktorý tu bol, je a aj bude…. ďaleko pred nami a aj po nás. Na nás však zostáva to, aby sme sa svojím životom a jeho udalosťami nenechávali oplieskavať ako loďku o skaly na rozbúrenom mori, ale aby sme si zobrali veslá svojho života a bez výhovoriek veslovali. Zobrali zodpovednosť za svoj život do svojich rúk. Situácie sa v našich životoch stávajú, ale je len na nás, ako na ne zareagujeme. A v tom je ten rozdiel.

A keď nás život niekedy  aj oplieska o skaly, budeme si môcť povedať: „Tentokrát to nevyšlo tak, ako som chcel, ale robil som všetko najlepšie, ako som v danej chvíli vedel“.  A ak nám  život dopraje nádherné chvíle, môžeme ich brať ako odmenu za svoju snahu a práve za to, že robíme veci najlepšie ako vieme. A v tom je to tajomstvo života:

V každej chvíli svojho života žiť zmysluplný život.

Náš život je ako ohnivá fakľa, ktorú nám je dopriate chvíľu niesť. Robme všetko pre to, aby táto  naša fakľa horela vášňou v to, kadiaľ ju nesieme, ako svoj život žijeme.

Žite tak, aby ste raz umreli šťastní a mohli si vtedy povedať: „Žil som tak, ako som najlepšie vedel a som so svojím životom spokojný.“ Nech vaša fakľa horí tak jasne, ako je len možné… lebo nikdy neviete, kedy ju prevezmú ďalšie generácie.