Chcete zažiť autentické emócie? Skočte…

Dnes som skočila. Áno, splnila som si svoj sen a po prvýkrát som skočila v tandeme s padákom z výšky 3 000 m.  Poviem vám, úžasný zážitok to je … Ale čo ma k tomu viedlo, prečo som chcela skočiť, ako skok prebiehal a čo mi to dalo? Poviem vám úprimne:

Kto ma poznáte, alebo čítate moje články, tak viete, že som už skúsila všeličo: prejdenie horúcej pahreby bosými nohami, ohýbanie železnej roxorovej tyče krčnou jamkou, či lámanie ostrého šípu v krčnej jamke. Všetky tieto výzvy mali však jedno spoločné: odohrávali sa na zemi.

Z lietania som mala vždy rešpekt. Obdivovala som ľudí, ktorí s padákom skočili alebo nebodaj dokonca pravidelne skáču. Fascinovalo ma to, no zároveň som z toho mala strach. Áno, mala som strach. Nie taký panický, ktorý by ma zväzoval a ochromoval, ale taký „obrovský rešpekt“. Keď som rozmýšľala nad tým, prečo ho mám a čo je to za strach a z kadiaľ vychádza, tak som si uvedomila, že je to strach z pre mňa neznámeho. A keď mám byť úprimná, tak sa priznám, že to bol strach, že neviem „čo sa tam hore udeje“. Že nebudem mať „všetko vo svojich rukách“, že nebudem môcť danú chvíľu plne ovládať.

„Buď zmeníš strach, alebo strach zmení Teba. „

A keďže  pre mňa sú takéto veci výzvou, rada sa posúvam cez ne vpred, tak som sa rozhodla, že je čas lietanie vyskúšať. Uvedomila som si, že keď sa v živote to zlé alebo dobré má stať, tak sa stane. A je jedno, či pri lietaní, jazde autom alebo inak. Jednoducho som túžila aj ja si zobrať kúsok z toho modrého neba, zažiť ten pocit z lietania. A tí, ktorí čítali knihy Sára a Šalamún, tak pochopia túto vetu: Túžila som si zalietať so Šalamúnom 🙂

Tento úžasný zážitok som si mohla užiť vďaka môjmu otcovi, ktorý mi tento skok daroval ako darček k mojej blížiacej sa 40-tke. Je úžasné, keď rodičia chápu deti a podporujú ich aj v takýchto veciach. Ďakujem ti tati za tento dar, ktorý pre mňa znamená viac než skok. Bol to prejav dôvery a pri skoku som úplne cítila, že skáčem nielen za seba, ale aj za nesplnený sen môjho otca a aj za všetkých, čo nemajú odvahu zatiaľ skočiť.

A čo mi skok padákom dal?

Rozmýšľala som teraz nad tým a uvedomila som si: Bol to moment, ktorý mi dal krídla. Moment, ktorý som prežila úplne naplno! Cítila som a prežívala iba prítomnú chvíľu. Len tu a teraz, nič viac ani menej.  Na moment som vnímala iba prítomnú chvíľu. Bol iba ten jeden prítomný okamih … a nič iné. A rozhodne to bol moment, keď  som cítila iba totálne autentické emócie.

Poviem vám: úúúžasné pocity a zážitok… Boli to totálne naplno prežité minúty môjho života. Minúty, ktoré mi vliali do žíl znovu vnímať život z inej perspektívy. Len byť, užívať si prítomnú chvíľu a vnímať.  Sú to tie momenty, keď si vážite čas, svoj život, máte v sebe rešpekt i vďačnosť zároveň. Strach i radosť, slzy i krik radosti.

A ešte jedno poznanie si z tohto zážitku odnášam: vedieť totálne a bezvýhradne niekomu dôverovať. Ďakujem ti Roman Bakič za tvoju oporu. Videli sme sa síce prvýkrát, ale získal si si moju maximálnu dôveru. Správal si sa ako úplný profesionál a pritom si mi vedel dopriať aj také maličkosti, ktoré sú dôležité pre človeka, ktorý ide skočiť prvýkrát. A viete aký bonus mi ukázal vo výške 3000 metrov? Z Trenčína bolo vidieť Tatry! No úžasnééé….

Prezradím vám ešte jednu „pikošku“: áno, bol to aj Roman Bakič, ktorý takisto sedel v lietadle, ktoré sa pred mesiacom zrazilo s iným lietadlom a a obe lietadlá havarovali. Všetci, okrem jedného, sa pri tej havárii zachránili… Pýtate sa, prečo som teda išla skákať práve na toto letisko a k takémuto človeku, ktorý prežil haváriu? Práve preto, že ju prežil. Takýto človek nikdy nepodcení prípravu a urobí všetko pre maximálnu bezpečnosť klienta. A presne tak som Romana teraz vnímala: ako profíka, ktorý vedel čo robí.

Ako to celé prebiehalo?

Po príchode na letisko v Slávnici som podpísala náležitosti a dostala inštruktáž, ako bude celý let a skok prebiehať. Naobliekala som si svetre, vyfasovala som kombinézu, okuliare a rukavice. I keď vonku bolo nádherne, nad 20C a nebo bolo nebesky modré, pomaly bez jediného obláčika, tak vo výške 3000 metrov bola teplota iná 🙂 Ešte raz sme na zemi natrénovali postup a zrazu nastal povel, poďme lietadlo už ide… Nastúpila som s ďalšími 11 chlapmi do lietadla. Nakoľko o dve lietadlá pri havárii tento rok na danom letisku prišli, tak toto lietadlo bolo ešte snáď z čias Masaryka 🙂 Ale inak bolo úplne v pohode.  Vzlietli sme… prekvapilo ma, že cesta hore trvala dlhšie, než som si pred tým myslela. Myslela som si, že vyjdenie hore aj so zoskokom bude trvať tak max 10-15 minút, ale trvalo to až cca 35 minút.

V lietadle pri stúpaní sa u mňa striedal „rešpekt“ z toho, čo idem urobiť s radosťou z toho, že to idem urobiť. Že idem znovu prekonať seba a svoje hranice.  A potom… potom už nebol čas myslieť… a začala som žiť len prítomnú chvíľu. Dvere sa otvorili a chlapi profíci, ktorí skákali samostatne, vyskákali z lietadla ako supermani, ako deti, keď s radosťou skáču do pieskoviska.

4Zrazu zaznel povel ideme… a ďalšie povely a zrazu sme boli vonku… v ničom… nikde… len tu a teraz. Len voľným pádom bez padáka. Poviem vám, šokujúci a srandovný pocit to bol. Doslova mi viala celá tvár, ťažko sa gestikulovalo, mala som pocit, že vzduch mám úplne všade… Pociťovala som strach zmiešaný s radosťou, vďačnosťou, panikou a eufóriou… Ale tých 35 sekúnd som prežila úplne v prítomnosti. Len tu a teraz. Krááása…  Len som si hovorila „Ja letíííím“… Letím so Šalamúnom! Wau 🙂

Potom zrazu vypustenie padáku a naše vyšvihnutie do výšok. Ok, to sa dalo, to bolo v pohode. A potom nastala pre mňa asi tá najhoršia chvíľa: povolenie popruhov, keď ma inštruktor musel povoliť, čiže som klesla od neho ďalej a „visela“ som na popruhoch ďalej. Vtedy mi nebolo všetko jedno… Len som si povedala: dôveruj, dôveruj. Keď nastavil všetko tak ako bolo potrebné, začala som sa v kľude kochať okolím, výškou a tou nádherou široko-ďaleko navôkol.  Bolo úžasné a príjemné, že som mnou inštruktor počas skoku komunikoval. A dokonca mi dal do ruky aj“špagáty“ na ovládanie padáka a pomáhala som mu zatáčať a riadiť náš padák do rôznych vývrtiek. No jednoducho super! Potom už len pristátie, ktoré prebehlo na základe inštrukcií hladko a už len vychutnanie si nahromadeného adrenalínu a všetkých emócií 🙂

Ak by som vám teraz, tesne po zoskoku mala odpovedať, či by som išla skočiť ešte raz, tak by som bez zaváhania povedala: určite áno. A čo by som poradila tým ľuďom, čo sa boja ísť skočiť: vyberte si inštruktora, ktorému maximálne dôverujete. Dajte na svoj vnútorný pocit, ktorý vám napovie, že „toto je on.“ Dôvera je základ tandemového zoskoku. Dôvera nielen v inštruktora, ale aj v seba.

„Buď zmeníš strach, alebo strach zmení Teba. „

Choďte za svojimi snami, prekonajte svoje strachy a obavy. Život máme len jeden a je škoda ho premárniť všetkými „čo keby“ a „škoda“. Aby sme si v 80-tke potom nehovorili „škoda, že som to neskúsila“ a „čo keby som vtedy to bola skúsila“.

A ešte jedna vec na záver: Stretla som sa aj s takým názorom, že je odo mňa – ako od matky detí- nezodpovedné robiť takéto veci. Že mám myslieť na svoje deti. Ja mám však názor opačný. Vybrala som si s maximálnou svedomitosťou inštruktora, ktorý je v v zoskokoch profesionál a počas skoku som dodržiavala všetky jeho pokyny. A týmto mojím rozhodnutím- ísť skočiť v padákom v tandeme – som práve myslela aj na svoje deti. Prečo? Lebo ich chcem vychovávať nielen rečami, ale aj skutkami. Chcem im ísť príkladom. A z tohto môjho zážitku, pri ktorom boli aj oni, si odnesú lekciu: Človek má prekonávať svoje strachy a ísť si za tým, po čom túži. Má si plniť svoje sny a ciele. Lebo len tak napreduje a je naozaj šťastný.

Držím palce na vašej ceste životom, ktorú máte v rukách len VY. Nestavajte sa do role obete svojho života, ale naučte sa svoj život kormidlovať VY SAMI.