Návrat domov k vlastnej spokojnosti

Keď je žena príliš dlho „preč z domova“, je čoraz menej schopná hnať sa v živote dopredu. Namiesto toho, aby ťahala opraty vlastnej vôle a želania, visí v nich. Oči má také skrížené únavou, že sa plahočí tesne okolo miesta pohody a pomoci a nezbadá ho. Jej rozbuška horí čoraz kratšie. Moderná doba tieto prejavy nazýva syndróm vyhorenia.

Ale je to viac než syndróm vyhorenia. Je to hlad duše. Existuje jediná pomoc a žena konečne vie, že sa musí- nie môže či mala by, ale musí- vrátiť DOMOV.

Keď žena nevenuje pozornosť vnútornému hlasu a času na návrat, tak on si pre ňu príde sám. Volá a volá, až kým mu niečo v nás neodpovie. A tento hlas v nás je hlasnejší, čím viac sa potrebujeme vrátiť. Signál sa rozozvučí vtedy, keď je niečo „príliš“ v negatívnom, ale aj pozitívnom zmysle. Je načase vrátiť sa domov vtedy, keď máme priveľa pozitívnej stimulácie, aj vtedy, keď panuje ustavičný nesúlad. Možno pociťujeme niečo príliš intenzívne a silno. Alebo nás niečo priveľmi vyčerpáva a opotrebováva. Môžeme byť prehnane milované alebo primálo milované, prepracované alebo naopak nevyťažené… všetko z toho nás stojí priveľa. Keď  čelíme niečomu, čoho je „príliš“, postupne vysycháme, naše srdcia sa unavia, energie sa vyplytvajú a čoraz viac narastá tajomná túžba po niečom- takmer nikdy pre to nemáme názov, až na to, že je to „niečo“ v nás.  Túžime sa vrátiť do svojich pôvodných, prirodzených psychických vôd.

Nepokoj ženy v tomto období často sprevádza podráždenosť a pocit, že všetko je príliš blízko k pohode alebo veľmi vzdialené od pokoja. Cíti sa trochu alebo priveľmi stratená, pretože až príliš dlho sa zdržiavala mimo svojho „domova“. Tieto pocity sú presne tými správnymi pocitmi, ktoré by mala prežívať. Sú posolstvom, ktoré hovorí: „Poď sem hneď.“ Pocit rozpoltenosti pramení z toho, že vedome alebo nevedome počujeme ten náš vnútorný hlas, to niečo v nás, čo nás privoláva naspäť. A my nemôžeme tomu volaniu povedať nie bez toho, aby sme samy seba nezranili.

Vieme len, že musíme sa posadiť, vstať a ísť sa pozrieť. Možno sa budeme chvíľu potácať v tme a snažiť sa nájsť to, čo nás volá, no nakoniec keď vdýchneme ten duševný stav, zacítime:“ Toto je správne. Viem, čo potrebujem.“

Keď sa žena nachádza až príliš dlho mimo svojho domova, začne vysychať a praskať jej schopnosť vnímať ako sa naozaj cíti a čo si myslí o sebe a o všetkom ostatnom. Keďže nevníma, čoho je priveľa a čoho nedostatok, prekračuje svoje vlastné hranice. Keď mešká s návratom domov, jej oči nemaj prečo žiariť, nervy sa poddávajú a nevie sa sústrediť na to, kto je a čo vlastne chce.

Aká je tá dĺžka času?

U každej ženy iná. Postačí však povedať, že všetky ženy vedia, keď vo svete zostali až príliš dlho. Vedia, kedy meškajú „domov“. Ich telá sú síce tu a teraz, ale ich mysle sa nachádzajú ďaleko, ďaleko od všetkého. Zomierajú pre nový život. Žijú len pre nasledujúci mesiac, pre nasledujúci okamih. Skrátka čakajú na ten mysticky určený dátum v budúcnosti, kedy budú môcť slobodne vykonať nejakú úžasnú vec.  „Hneď ako toto dokončím, môžem ísť. Keď príde jar, pôjdem. Keď skončí leto, pôjdem. Keď deti vyrastú.. Ale tentokrát už naozaj.“

Ženy však pokračujú vo svojom každodennom stereotype. „Áno, áno, viem,“ hovoria si. „Mala by som, ale, ale, ale…“ Sú to tieto „ale“ v ich vetách, ktoré prezrádzajú, že zostali vo „svete“ až príliš dlho.

Rozpoltená žena sa vo svojom vyčerpanom rozpoložení chybne domnieva, že ak zostane „vo svete“, získa viac duševných zásluh, než koľko by získala odchodom „domov“. Pracuje čoraz dlhšie, aby dokázala, že je prijateľná a že je dobrým človekom, dobrou ženou a mamou.

No rozpoltená žena si neuvedomuje, že obetovaním svojej potreby návratu svoje detí učí, aby tiež v dospelosti prinášali podobné obety vlastných potrieb. Niektoré ženy sa dokonca boja, že tí okolo nich nebudú rozumieť a akceptovať ich potrebu návratu k „sebe domov“. A nie všetci to chápať môžu. No samotná žena si musí uvedomiť toto: Keď sa ona vráti domov v súlade s vlastnými cyklami, ľudia okolo nej sa budú venovať svojej vlastnej individuácii, budú mať svoje vlastné životné problémy, ktoré budú riešiť. Jej návrat domov dovolí ostatným, aby tiež rástli a vyvíjali sa. 

Existuje mnoho spôsobov ako odísť domov. Tu sú niektoré z nich: Opakované pasáže z obľúbených kníh, či básnických zbierok. Stráviť sama hoci len na pár minút pri rieke, potoku, či pri mori. Ležať na zemi pri tlmenom osvetlení. Byť s milovanou osobou bez prítomnosti detí. Sedieť na verande a len tak byť. Kráčať či šoférovať nevedno kam a potom sa vrátiť. Zdraviť východ slnka. Vychutnávať si zvuky hudby, ktorú milujeme. Vycestovať tam, kde noťčnú oblohu nenarúša nočné osvetlenie. Držať v rukách novorodeniatko. Sedieť v kaviarni pri okne a písať. Sedieť v lese uprostred spevu vtákov. Presádzať kvetiny a poriadne si zababrať ruky hlinou. … Ako vidíte, „domov“ nevedie nevyhnutne dlhá cesta. Sú to jednoduché chvíle, ktoré nás postupne posúvajú smerom k nášmu domovu.

Odkaz pre vás:

Čiže ženy, ktoré ste unavené, dočasne choré zo sveta, bojíte si vziať si voľno, bojíte sa zastaviť, zobuďte sa konečne! Zakryte ten bijúci zvon, ktorý vás volá, aby ste donekonečna pomáhali ostatným s tým, či oným. Ten zvon tam bude čakať, aby ste ho odkryli, keď sa vrátite. Ak si to samozrejme budete želať.Keď znovu nájdete svoju vlastnú „kožu“, navlečiete si ju, pevne okolo seba opášete a vrátite sa „domov“, pomôže vám to byť oveľa efektívnejšími, keď sa potom vrátite.

Čo znamená návrat domov?

Je to inštinkt vrátiť sa, ísť na miesto, ktoré si pamätáme. Je to schopnosť nájsť, či už v tme alebo za denného svetla svoj domov. My všetky vieme, ako sa vrátiť domov. Nezáleží na tom, ako dlho sme preč, nájdeme svoju cestu.  Nájsť domov pre ženu znamená čas a priestor, kde sa žena cíti celistvá, akoby zhotovená z jediného kusa. Domov je tam, kde sa myšlienka alebo pocit posilňuje. Je to miesto, kde naše ego dospeje k spánku a my môžeme kráčať len samy so sebou. Dopravné prostriedky, ktoré dovezú ženy domov sú mnohé: hudba, les, umenie, šum mora, východ slnka, samota. Domov je miesto, ktoré obnovuje našu rovnováhu. To je domov.

Pozn.: Použité myšlienky sú z knihy „Ženy, ktoré behali s vlkmi“ od Clarissa Pinkola Estés. Je pre náročnejšie čitateľky, no vrelo ju doporučujem. Je plná takýchto krásnych myšlienok.